Je to pocit, akoby si blúdil s mapou v ruke, a predsa kráčal správnym smerom. Akoby si vytočil neexistujúce číslo a po odznení odkazovky započul žiadaný hlas. Akoby si sa v tme riadil slnečnými hodinami, a predsa dobehol bez meškania. Jednoducho pocit, ktorý nedokáže vstrebať vysvetlenie.
Tkvie v tebe. Je silou, ktorá vzrástla z nezasiateho zrna, zrodila sa z neoplodnenej samice. Zotrváva bez jej uchopenia, spútania či väznenia. Prišla, aby sa stala tvojou súčasťou bez racionálneho argumentu, vysvetlenia a súhlasného pochopenia. Ten pocit som sama zažila. Prišla, aby rástla vo mne, len tak … skromne. Bez nároku na vodu či zemskú pôdu. Jej korene tuhšie ako stáročný baobab, spradená pavučina naprieč mojím vnútrom. Tá sieť oslobodila moje srdce. Bola to túžba, sen. Tá najvzdialenejšia blízkosť, nepochopiteľné poznanie, nebezpečenstvo istoty. Bezohľadná ignorácia mojich otázok „prečo“ neutíchala. Mozog stagnoval, nerozumela som ničomu … len cítila, to bola podstata. Cítila silu ťahajúcu ma cestou, ktorá sa stala mojou slabosťou.
Bez pochyby si to už v živote zažil. Objímeš cudzinca a prenikne tebou radosť z nerozlučného puta priateľstva. Stojíš uprostred pooraného jesenného poľa a vieš, že neexistuje na svete vhodnejšie miesto na vychutnanie tejto chvíle. Započúvaš sa do smiechu muža či ženy a vieš, že je to pieseň, na ktorú chceš tancovať celý zvyšok života. Si správne. Tú istotu cítiš v hlase, ktorý počuješ len ty jediný. Ubezpečuje ťa o nespochybniteľnosti výberu tvojho momentálneho bytia. Ak sa to stane aj v tvojom živote, ak započuješ ten hlas, ak budeš zápasiť proti vlastnej vnútornej sile … Zlož slúchadlá a nájdi význam tých slov. Odhoď zbrane a prestaň vzdorovať. Ak budeš objatý cudzincom, opustený v poli, vábený nežnosťou. Urob jedno. Opätuj objatie a vlož do toho kúsok seba. Zatvor oči a uvedom si prítomnosť toho najúžasnejšieho spoločníka – seba samého. Začni sa krútiť v rytme lásky.
Stála som bez slov, blažený príliv pokoja ma presvedčil, že aj ten najmalichernejší sen nášho života, aj ten najtichší hlas či najvzdialenejšia predstava si zaslúžia našu pozornosť. V tú chvíľu mala každá zbytočnosť, nezmyselnosť, každý nesprávny krok svoje opodstatnenie, každá prekážka svoje miesto na ceste za ňou. Rozhodnutia, chyby a obete zapadali do seba ako na milimetre prepracované kúsky mozaikovej keramiky. Ten kus zeme mi na prvý pohľad umožnil pocítiť nekonečnú silu okamihu a vdýchnutý africký vzduch mi stekal po lícach v slzách šťastia. Obklopená cudzím, nepoznaným, a napriek tomu som cítila, že som správne. Tu a teraz.
Kráčajme tým smerom! Sú otázky bez odpovedí, viera bez dôkazov, pravda bez argumentov. Vstupujú do našich životov bez zavolania, úpenlivého hľadania, ale nie bezdôvodne. Majú svoj zmysel a my sme jediní majstri, ktorí ich môžu zakomponovať do svojich scenárov. Sľubujem, že to nebude bezcieľne blúdenie … ten najspoľahlivejší kompas nosíme v sebe.
Celá debata | RSS tejto debaty